AACS - Advanced Access Content systém
Je názov pre ochranný systém, ktorý se využíva pri optických diskoch založených na modrom laseri (disky tretej generácie), teda pri HD-DVD a Blu-ray. Tento systém chráni uložený audiovizuálny obsah pred neoprávneným kopírovaním a prehrávaním. Celý systém je založený na šifrovaní dát pomocou 128-bitového AES (Advanced Encrypt Standard) algoritmu. V prípade použitia správneho kľúča a splnenie všetkých podmienok pre prehrávanie, je možné prehrávať HD obsah. Pokiaľ je niektorá z častí ochrany narušená, môže dôjsť k degradácii výstupu, napríklad znížením rozlíšenia, alebo v horšom prípade aj nemožnosti obsah prehrať.
V tomto systéme sú zastúpené nasledujúce ochrany: Analog Sunset, Audio Watermark, Digital Only Token, HDCP (High-bandwidth Digital Content Protection), Image Constraint Token a Managed Copy.
Volitelne môžu disky obsahovať ešte nasledujúce ochrany: BD+, ROM Mark a RPC (Region Playback Control).
AACS LA - Advanced Access Content System Licensing Administrator
Je konzorcium, ktoré zabezpečuje podporu pre AACS. Založené bylo 14. júla 2004 a medzi zakladateľov patria spoločnosti IBM, Intel Corporation, Microsoft, Matsushita, Sony, Toshiba, The Walt Disney Company a Warner Bros Studios. Náplňou konzorcia je schvaľovanie špecifikácií, vystavovanie certifikátov a licencovanie zariadení. 17. februára 2006 bol uvedená špecifikácia AACS verzia 0.91, ktorú použila Toshiba pre svoje prvé HD-DVD prehrávače.
BD+
Je doplňujúcou ochranou pre Blu-ray médiá vyvinutou spoločnosťou Cryptography Research Inc. Princíp tohto ochranného systému je založený na koncepte Self-Protecting Digital Content a pro svoj chod využíva dynamický šifrovací kľúč.
V prípade, že niekto dokáže zistiť aktuálny kľúč pre dešifrovanie obsahu disku a využiť ho tak k vytváraniu nelegálnych kópií, môže výrobca zareagovať a tento kľúč zakázať. Pokiaľ je niektorý z kľúčov zakázaný, pre spustenie daného obsahu bude vyžadovaný nový. Nový kľúč potom môže byť šírený na Blu-ray diskoch s novším dátumom výroby.
Tento systém okrem iného dozerá aj na to, či nebolo s prehrávačom manipulované za účelom prelomenia ochrany (nahranie modifikovaného firmware).
BDA – Blu-ray Disc Association
Je združenie, ktoré zabezpečuje vývoj, licencovanie a propagáciu Blu-ray technológie. Samotná asociácia je rozdelená do toch úrovní - Board of Directors (správna rada), Contributors (spolupracovníci) a General Members (hlavný členovia).
K založeniu tohto združenia došlo v máji 2002 deviatimi spoločnosťami, ktoré sa zaoberajú elektronikou (Sony, Matsushita, Pioneer, Philips, Thomson, LG Electronics, Hitachi, Sharp a Samsung). Na začiatko bol pre túto asociáciu používaný názov Blu-ray Disc Founders (BDF), ktorý sa však v priebehu roku 2004 zmenil na Blu-ray Disc Association. V súčasnej dobe má asociácia viac ako 250 členov medzi ktorých patrí väčšina významných výrobcov elektroniky, výpočtpvej techniky a filmových štúdií.
BDF - Blu-ray Disc Founders
viď. BDA – Blu-ray Disc Association
CSS - Content Scrambling System
Je ochrana proti neoprávnenému kopírovaniu, ktorá sa používa pri DVD-Video diskoch. Táto ochrana vznikla na žiadosť filmových štúdií, aby ich diela neboli nelegálne kopírovana. Dnes už existuje veľké množstvo aplikácií, ktoré dokážu túto ochranu prelomiť. Túto ochranu dokázal prelomiť aj 16-ročný nórsky hacker Jon Johansen v roku 1999 so svojou aplikáciou, ktorú nazval DeCSS.
DRM - Digital Rights Management
V slovenskom preklade “Správa digitálnych práv” je pojem, ktorý označuje systém pre kontrolu či omedzenie prístupu k digitálnemu obsahu. Multimediálne súbory s DRM sú v postate chránené súbory s ktorými je mořné robiť len to, čo si ich autor praje. Medzi povolené činnosti môže patriť napríklad iba jediné prehratie obsahu, prípadne môže býť obsah povolené aj niekoľkonásobné prehratie. To isté platí aj o kopírovaní. Samozrejmosťou je, že tieto činnosti môže robiť len oprávnená osoba. Vďaka tomu môžu byť súbory s DRM vstavané na verejnom médiu, akým je napríklad Internet. K samotnému obsahu sa však môžu dostať iba tí, ktorí získajú (zakúpia) patričné práva. Práva môžú byť napríklad časovo obmedzené.
HD - High Definition
Je video, ktoré je zaznamenané vo vysokom rozlíšení. Tento formát už od počiatku počíta so širokouhlým formátom, ktorý je pre sledovanie videí vhodnejší. Pomer strán tohto formátu je 16:9. Rozlíšenie videa môže byť od 1280 x 720 až po 1920 x 1080 (FullHD) pixlov. Už dnes sa objavujú televízie s rozlíšením 4096 x 2160 pixelů, čo je plocha 4x väčšia než pri 1920 x 1080 formáte. V súčasnej dobe sú najpopulárnejšie tzv. “HD ready” prístroje, ktoré pracujú s rozlíšením 1366 x 768 pixelů. V prípade rozlíšenia 1920 x 1080 môže byť obraz až 4x ostrejší, než je napríklad pri DVD.
Obnovovacia frekvencia sa odvíja od oblasti pre ktorú je záznam určený, môže to byť 24, 25, 30, 50 či 60 Hz a snímky môžu byť prekladané (i - interlaced) či neprekladané (p - progressive). Pre konkrétne označenie sa používa počet riadkov, za ktorým nasleduje údaj o snímkoch. Napríklad 1080i60 znamená, že obraz má rozlíšenie 1920 x 1080 pixlov, snímky sú prekladané a obnovovacia frekvencia je 60 Hz. Údaj o obnovovacej frekvencii býva často vynechávaný, pretože sa automaticky počíta s obnovovacou frekvenciou pre dané územie.
HDCP - High-bandwidth Digital Content Protection
Je ďaľším spôsobom ochrany, ktorá sa využíva pri HD obsahu a spolupracuje s Image Constraint Token ochranou. Za zrodom tejto technológie stojí spoločnosť Intel Corporation. HDCP dozerá na prenos dát medzi prehrávačom a zobrazovacím zaridením. V prípade že nie je možné samotné médium skopírovať v počítači, mool by sa niekto pokúsiť pripojiť prehrávač k záznamovému zariadeniu, ktoré by tak vytvorilo záznam zo vstupu vo vysokej kvalite a bez akejkoľvek ochrany. Táto ochrana teda zabezpečí to, že zobrazovaný obsah putuje z prehrávača po digitálnom rozhraní (DVI či HDMI) zašifrovaná a až zobrazovacia jednotka (LCD displej, projektor) môže obsah rozšifrovať.
Pokiaľ niektoré zo zariadení nepodporuje HDCP, či bol detekovaný pokus o jeho vypnutie bude zobrazovaný obraz len v polovičnom rozlíšení. Pre podporu HDCP v počítači je potrebná grafická karta s monitorom podporujúcim HDCP a operačný systém Windows Vista. Aby mohlo byť zariadenie HDCP kompatibilné, musí získať potrebnú licenciu od spoločnosti Digital Content Protection. Tento spôsob ochrany chráni aj audio a aj video stopu.
Macrovision
Macrovision je spoločnosť, ktorá sa zaoberá vývojom ochrán proti nelegálnemu kopírovaniu. Medzi jej produkty patrí rovnomenná ochrana Macrovision či DVD APS, ktoré majú za úlohu chrániť signál pred vytváraním nelegálnych kópií na analógových výstupoch. Spoločnost má na svojom zozname aj ochrany pre CD-Audio, ktorou je napríklad Cactus Data Shield či pre dátová médiá v podobe SafeDisc 2 a 3.
MPEG
MPEG je skratkou pre MOTION PICTURE EXPERT GROUP, čo môže byť voľne preložené ako “Skupina expertov pro pohyblivý obraz”. Organizácia spolupracuje s Medzinárodnou organizáciou pre normalizáciu (ISO) a Medzinárodnou elektro-technickou komisiou (IEC) na vývoji a štandardizácii v oblasti kódovania audiovizuálnych informácií pomocou kompresného algoritmu. Túto skupinu môžete taktiež nájsť pod oficiálnym označením ISO/IEC JTC1/SC29 WG11.
Prvé zmienky o tejto skupine sa datujú k máju roku 1988, keď sa v Ottawe konala prvá schôdza. V roku 2005 mala schôdza viac ako 350 členov z odvetvia priemyslu, univerzitného a vedeckého výzkumu. Prvý kodek, ktorý bol označený ako MPEG-1 uvidel svetlo sveta v roku 1991. Medzi prijaté štandarty ďaej patria MPEG-2, MPEG-3, MPEG-4 , MPEG-7, MPEG-21, MPEG-A, MPEG-B, MPEG-C, MPEG-D a MPEG-E.
MPEG-1
MPEG-1 bol prvou lastovičkou v oblasti stratovej kompresie videa. Tento kodek taktiež zahrňuje dnes aj veľmi populárny a rozšírený kompresný formát pre audio stopu a to MPEG Layer 3 (MP3). Dátový tok videa sa môže pohybovať až do 1,5 Mbit/s. 352 x 288 pixlov je najčastejším rozlíšením, ktoré sa pri tomto formáte používa. Video môže byť zložené až z 25 snímkov za sekundu a môže mať 24-bitovú farebnú hĺbku. Tento kodek našiel využitie predovšetkým pri formáte Video CD (VCD).
MPEG-2
MPEG-2 je kompresným formátom pre video a audio obsah. Formát bol vyvinutý pre vysielanie obrazu v TV kvalite. Vďaka tomu ho môžeme nájsť na médiách ako je ATSC, DVB, ISDB, digitálna káblová TV, SVCD, a v určitej modifikácii aj ako .VOB (Video OBject) súbory na DVD diskoch. Na DVD diskoch sa tak najčastejšie používa rozlíšenie 720 x 576 pixlov pri 25 snímkoch za sekundu pri norme PAL. V prípade NTSC je rozlíšenie 720 × 480 pixlov a počet snímkov za sekundu je 29,97. Tento formát je využívaný aj pre uloženie HD videa v rozlíšení 1920 x 1080 pixlov s 50 snímkami za sekundu. MPEG-2 podporuje aj premenlivý dátový tok VBR (Variable Bit Rate - premanlivý dátový tok), vďaka ktorému sa môže na DVD uložiť dlhší film, než v prípade CBR (Constant Bit Rate - konštantný dátový tok).
MPEG-3
MPEG-3 je často chybne zameňovaný s formátom MPEG Layer 3 (MP3). Tento formát bol vyvinutý pre ukladanie HDTV formátu, ale nakoniec sa nepresadil. Na jeho pozíciu sa totiž dostal predchodca v podobe MPEG-2 s niektorými rozšíreniami.
MPEG-4
MPEG-4 je štandart pre multimediálne súbory, ktorý zahrňuje viac častí. Vybrané časti potom môže štandardizovať rôzne kategórie spojené s multimédiami. Medzi tieto kategórie patrí napríklad video, audio a súborový formát:
MPEG-4 Part 10 / MPEG-4 AVC / H.264
H.264 je konkrétnym štandartom pre kompresiu videa, ktorý je tiež známy pod označením MPEG-4 Part 10 ( ISO/IEC 14496-10) alebo MPEG-4 AVC (Advanced Video Coding). Za vývojom tohto kodeku stojí skupina ITU-T Video Coding Experts Group (VCEG) spoločne s Moving Picture Experts Group (MPEG). Toto partnerstvo vystupuje pod názvom Joint Video Team (JVT). Konečný návrh prvej verzie bol štandardizováný v máji 2003. Cieľom tohto formátu bolo dosiahnutie nižšieho dátového toku pri rovnakej kvalite ako pri formáte MPEG-2, pričom by neboli výrazne navýšené systémové nároky pre dekódovanie. Už od počiatku bolo plánované široké využitie, preto sa s týmto kodekom môžeme stretnúť aj pri mobilných prístrojoch (mobilné telefóny, prehrávače atď.) kde je kladená požiadavka predovšetkým na nízky dátový tok a nízku systémovú náročnosť. Takto vytvorené videá môže byť v zariadení uložené, alebo môže byť streamováné cez mobilnú sieť. Kodek si dobre poradí aj s vysokým rozlíšením a požiadavkom vysokej obrazovej kvality, vďaka tomu sa tento formát ujal pri videu vo vysokom rozlíšení v podobe HD-DVD a Blu-ray či streamovaného HD vysielania.
ROM Mark
Je voliteľnou doplňujúcou ochranou pre Blu-ray médiá. Princíp tejto ochrany je založený na prítomnosti jednoznačne identifikujúcej fyzickej značky na lisovanom Blu-ray disku. V prípade, že by bol disk skopírovaný, nebude na jeho kópii táto značka prítomná. Bez prítomnosti tejto značky bude kópia disku v prehrávačoch nečitateľná.
RPC (Region Playback Control)
Táto ochrana sa môže vyskytovať ako pri optických diskoch druhej (DVD), tak aj tretej (Blu-ray) generácie. Hlavným zámerom je rozdelenie celosvetového trhu na niekoľko menších. Vďaka tomu majú filmové štúdiá kontrolu nad tým, kde bude daný film možné distribuovať. Podľa toho tiež môžu upraviť napríklad upútávky, či vynechať nevhodné scény.
V prípade DVD médií bol svet rozdelený na 6 častí, pri Blu-ray to sú iba 3 časti. Vďaka tejto ochrane nie je možné na DVD prehrávači zakúpenom v Európe prehrať film zakúpený v USA. Jedinou výnimkou môžu byť disky označené ako „region free“, ktoré je možné prehrávať na prehrávači s akýmkoľvek regiónom. Ďalej existovali prehrávače, ktoré boli taktiež „region free“, ale ich výroba bola zastavená vďaky nátlaku filmových štúdií.
Pre ČR platí región 2 v prípade DVD diskov a región B/2 pre Blu-ray médiá. Pri diskoch, ktoré sú označené iným regiónom nie je zabezpečená kompatibilita a už vôbec nie je možné počítať s českou lokalizáciou.
SD - Standard Definition
Dnes už pomaly „dosluhujúci“ formát, ktorý môžeme ešte stále nájsť v podobe bežného vysielania, alebo na DVD disckoch. Tento formát má rozlíšenie obrazu pre PAL normu 720 × 576 pixlov a pre NTSC normu je 720 x 480 pixlov. Počet snímkov za sekundu závisí na danej norme a môže nadobúdať niektoré z nasledujúcich hodnôt 24, 25 či 30.
